Vyhľadávanie

Meniny oslavujú

Pondelok, 21. august 2017

Dnes má meniny Jana
Zajtra má meniny Tichomír

Anketa

Ako sa Vám páči stránka našej obce?
 

Štatistiky

Návštevníkov: 3678127

Prihlásenie






Zabudli ste heslo?
gonyubannersk.jpg

Aktuality arrow Moja rodná dedina
Moja rodná dedina Tlačiť
dominsk.jpg
matysakjpgsk.jpg

 ./files/images/2008-rok/2008-morarodnadedina/karkoferenc.jpg Moja rodná zem - moja rodná dedina 
Menujem sa Karkó František, narodil som sa 27.11.1944 v Kravanoch nad Dunajom. Pochádzam z robotníckej rodiny, otec František už nežije, matka Anna žije v Štúrove, kde žijú aj moji súrodenci, brat Ladislav a sestra Judita.
V rokoch 1950 - 1958 som chodil do základnej školy v Kravanoch nad Dunajom. V rokoch 1958 - 1962 som chodil na strednú  ekonomickú školu v Nových Zámkoch.
Po škole som nastúpil do zamestnania v Agrostroji Komárno.
V rokoch 1963 - 1965 som bol na základnej vojenskej službe v Brne. V roku 1967 som sa oženil v Martine, kde stále bývam. Chodíme 3-krát do roka  domov. Mama býva v Štúrove. Ale každý raz sa ideme pozrieť do Kravian na náš dom a cintorín, kde mám pochovaného otca, a do Viníc - Szőlőhegy, kde majú súrodenci chatky, varíme halászlé z rýb, ktoré nachytá brat v Dunaji.
V roku 1988 som ukončil štúdium na FTVŠ v Bratislave špecializáciu tréner futbalu, odvtedy sa venujem profesionálne trénerskej práci.
Manželka sa volá Helena, máme syna Richarda, ktorý je ženatý v Žiline a vnuka Samka.


Futbalová kariéra


Futbal som začal hrávať ako dieťa v rodnej obci. Hrávali sme na ihrisku, na ulici a na rôznych miestach (Szent Jánoska, Duna mellett ). Hrávali sme s tenisovou loptičkou, alebo gumenou loptou. Boli sme dobrá partia, veľmi dobre sme sa znášali, denno-denne sme sa stretávali a tešili sa na rôzne hry. Po večeroch sme sa hrávali na schovávačku. Chodili sme s otcom a bratom chytať ryby , boli sme vášniví rybári.
Organizovane som začal hrávať futbal v Kravanoch nad Dunajom ako 14 ročný. Chodil som na strednú školu, nevynechal som ani jeden zápas, tešil som sa na zápas, väčšinou sme vyhrávali, mali sme veľmi dobré mužstvo. Hrávali som mnou brat Laco, Bugany Vilo, Zsabka Feri, Szűcs Imi, Gulyás Laci a iní moji kamaráti, s ktorými sa dodnes stretávam.
Pamätám sa, že v Kravanoch bolo vtedy veľmi dobré mužstvo dospelých, kde hrával  Kukola Feri, Kerekes Vili, Nágel Józsi a iní vynikajúci hráči.
V Kravanoch bol veľký zanietenec  pre futbal pán Križan, ktorý sám organizoval chod a mužstvá aj dorastu. Veľmi rád spomínam na tú dobu, boli sme ako jedna veľká rodina.
V roku 1962 som prestúpil z Kravian do Spartaka Komárno, kde som mal prvého trénera pána Vrečiča Joža. Z Moče so mnou hrával Szenczi Zoli, ktorý držal nado mnou ochrannú ruku. Tu sa začínala moja kariéra  profesionálneho futbalistu.
V roku 1963 som narukoval do Brna, kde som hrával 1 rok za Duklu Brno. Po roku ma objavil tréner ZJŠ Brno Kolský Karel, ktorému môžem ďakovať za moju futbalovú kariéru. Ohlásil som prestup do SPARTAK ZJŠ Brno, ktoré hrávalo za I.ligu. Hrával som s Vlastom Bubníkom, Lichtnéglom, Schmuckerom, ktorých som dovtedy poznal len z novín. Boli to reprezentanti ČSR, správali sa ku mne veľmi priateľsky, v začiatkoch mi veľmi pomohli. Tak som sa správal aj ja počas mojej kariéry ku všetkým spoluhráčom aj ľuďom.
Z Brna v roku 1966 som odišiel do Martina, kde som hrával divíziu a II. celoštátnu ligu.
V roku 1968 som ohlásil prestup do Třinca, kde sme hrali II. ligu. Po roku sme postúpili do I. ligy. Stal som sa najlepším strelcom II. ligy so 16 gólmi. V roku 1971 som sa dostal do reprezentačného mužstva Československa. Bol som nominovaný na zápas s Rumunskom, bol som náhradník, hralo sa v Bratislave. Proti Fínsku v Helsinkách som dostal príležitosť na posledných 14 minút a dal som dva góly. Nastúpil som za A-mužstvo aj v Riu de Janeiro, kde na slávnej Maracane sme prehrali s majstrami sveta Brazíliou 1:0. Hral som s najlepšími hráčmi Európy, Viktorom, Adamcom, Petrášom, Szikorom, Kunom, Jokiom a inými vynikajúcimi hráčmi.
Začiatkom roka 1972 som utrpel vážny úraz, poranil som si chrbticu, pol roka som laboroval so zranením. Po zranení som sa dostal do formy, hral som naďalej ligu, mal som ponuky z najlepších klubov republiky ( Slovan, Trnava, Sparta, Slávia), ale ja som sa rozhodol pre návrat do Martina. Bolo to v roku 1973.
V Martine som hral do roku 1980, keď ako 36 ročný som ukončil futbalovú kariéru ako hráč. Počas mojej hráčskej kariéry ma trénovali svetoznámi tréneri, Kolský, Jankech, Kačányi, Novák, Jačiansky, Moravec, títo v rôznych obdobiach trénovali reprezentáciu Československa a Slovenska.
Po skončení hráčskej činnosti som sa venoval trénerskej v Martine. Bol som ako asistent trénerovi Jačianskemu, Moravcovi - vynikajúci človek aj tréner. Neskôr som sa dal na vlastnú trénerskú dráhu. Začínal som v Martine, v roku 1989 som trénoval Bardejov, kde v spolupráci s mojim asistentom Vyskočom, sme vytvorili z neznámych mladých chlapcov mimoriadne schopný team, ktorí pre Bardejov vybojovali I. ligu.
Trénoval som Ružomberok, Třinec, kde som mal vytvorené dobré podmienky na trénovanie, Martin, Turčianske Teplice - veľmi schopné mužstvo, Michalovce, Žiar n/Hronom, kde sme z mladých hráčov vychovali niekoľkých do I. ligy a Michalíka do anglickej ligy.
Zámerne som nespomenul Štúrovo, kde som mal vytvorené najhoršie podmienky na trénerskú prácu.
Rád chodím aj s rodinou do Kravian, medzi kamarátov, ešte ako aktívny hráč som odohral niekoľko hodových zápasov a za starých pánov som chodil hrávať tiež. Po zápasoch sme posedeli pri dobrom víne, pospomínali na naše krásne detstvo a mladosť.
V roku 1997 som mal ťažkú autohaváriu v Kremnici, ktorú som nezavinil.Vyše roka som maródil, po maródke som sa vrátil k trénerskej práci.
Prežil som s futbalom veľa pekných chvíľ, stretol som množstvo dobrých ľudí, mám veľa kamarátov aj mimo Slovenska, takže môžem vysloviť s mojim účinkovaním vo futbale spokojnosť. Za to všetko môžem ďakovať rodičom, manželke, súrodencom s ktorými máme veľmi blízky vzťah.   

 

František Karkó


 ./files/images/szulofalum/bartalkarolytamas.jpg

Moja rodná zem - moja rodná dedina


Veľa som uvažoval o tom, ako mám vysloviť lásku k mojej rodnej zemi, rodnej dedine. Myslím, že sa to dá uskutočniť tak, že budem úprimný a napíšem na papier časť mojich spomienok. Zostarol som, ale dobre mi padne prechádzať sa, vysedávať a spomínať na brehu Dunaja.
V myšlienkach sa vydám na cestu. Pozerám na obrovskú, milú rieku, na starý Dunaj. Začudujem sa. Aká čistá bola voda v rieke, keď sme sa v detstve kúpali  vo vlnách, keď prichádzala loď Pasasér / parník, ktorý prepravoval osoby/. Vtedy ešte pltníci splavovali drevo vyrúbané v horách a predávali ho na Dolnej zemi.
Prichádzam do dolnej časti dediny, do Gurgyalu a pozerám na rybárov, ktorí
z člna vyhadzujú svoje siete. V skutočnosti tam už nie sú. Zobrala ich voda Dunaja, alebo plynutie času?
Odišli domov. Ale kde je náš domov ? Apoštol Pavol hovorí : „Náš domov je
v nebi ." /Fil. 3,20/
Idem ďalej. Pozerám na niekdajšie kaštiele Lángovcov, Kuzmikovcov a Szarvasyovcov. V minulosti v nich vládol poriadok a krása. Bol to tajný svet. Obyčajné dieťa sa do kaštieľov nemohlo dostať. Ale raz, keď do kaštieľa Kuzmikovcov zavolali môjho otca niečo opravovať, išiel som s ním aj ja. Priviedlo ma do údivu nádherné zariadenie, nábytok, lesklé krištáľové lustre. Pre mňa tu bol aj vzduch mimoriadny. Obyvatelia dediny často hovorili o pánoch kaštieľov. Szarvasy bol vysokoškolským profesorom. Starí tvrdili, že Kuzmik bol slávnym lekárom. V lete, keď mal dostatok voľného času, rád sa zdržiaval a pracoval vo svojej záhrade v Kravanoch nad Dunajom. No, keď sa obyvatelia obce a okolitých dedín dozvedeli, že je v Kravanoch nad Dunajom, nosili k nemu na kočoch  chorých ľudí, ktorých on liečil zadarmo - hovoria o ňom staré babičky.
Môj otec dlhé roky pracoval na puste Szarvasyovcov ako strojár-kováč. Vtedy sme tam aj žili. Žil som svoj osadový spôsob života. Z pusty som dochádzal denne do školy pešo. Najprv som navštevoval 1. stupeň školy, kde ma učili učiteľky, potom som študoval na 2.stupni, kde ma učil pán učiteľ Béla Vilmos. Učiteľov úctil každý
v dedine. Pán učiteľ Béla Vilmos bol prísny a dával pozor aj na disciplínu. Vo večerných hodinách sa nemohlo dieťa túlať v dedine. On bol aj kantorom v kostole.
V kostolnom chóre mohli byť len muži a chlapi.
Kostol bol často malý. Pred lavicami boli žiaci. Vo svätyni sme stáli na obidvoch stranách pred oltárom. Samozrejme, vždy boli miništranti, aj napriek tomu, že museli ovládať dlhé odpovede po latinsky. Príkladne sa o to postaral pán učiteľ Vilmos.
Žiaľ, po vojne bol tento poriadok zrušený. Deportovanie do Česka bolo hrozné. Dedinu obklopili ozbrojení vojaci. Na obecnom úrade určili, ktoré rodiny budú vysťahovať. Nákladné auto sa zastavilo vo dvore určeného domu. Ozbrojený vojak strážil a sledoval, čo balí nešťastná rodina. Celú rodinu potom zobrali na železničnú stanicu a tam ich nútili nastúpiť do vagónov. Stalo sa to počas mrazivej zimy.
Aj druhá udalosť bola hrôzostrašná. Rozdávali tzv. biele ceduľky. Rodina, ktorá dostala takúto ceduľku, bola vysťahovaná do Maďarska. Pánboh, odpusť tým, ktorí toto vymysleli a organizovali.
Našťastie kostol sa zachránil. Kostol predstavuje nevyčísliteľnú kultúrnu pamiatku dediny. Steny svätyne nám šepkajú odkaz 14. storočia, steny chrámovej lode sa ozývajú túžbou storočí. Keď sa v súčasnosti zdržiavam v rodičovskom dome, vždy idem do kostola. Otrasie mnou pohľad. Môj milý kostol zíva prázdnotou. Je v ňom len niekoľko veriacich. V starobylom kostole dediny zostala hŕstka veriacich. Osmelujú ich slová majstra : „Neboj sa, ty hŕstka stáda, váš Otec sa rozhodol, že vám dá svoj štát." /Lk 12,32 /
V myšlienkach sa prechádzam po uliciach dediny. Vidím Dlhý rad, Tulipánovú ulicu a Novú ulicu. Známych sotva stretávam. Pre mňa sú okoloidúci cudzí alebo neznámi. Nové domy, nové tváre. Niektoré staré domy ma skromne zdravia. Tichúčko sa utiahnu medzi peknými, novými domami.
No, nie domy, ale človek je najdôležitejší. László Rónai tvrdí o človeku :
„ V súčasnosti sa stretávame s málo ľuďmi. Podľa starého gréckeho príslovia je pekné byť človekom, keď človek je ozajstným človekom. Kde sú títo ľudia ?
Ťažko ich nájdeme."
Človek žije pre iných, je solidárny a je v ňom láska. Dobré by bolo, keby v mojej milovanej rodnej dedine, v Kravanoch nad Dunajom, žili len takíto ľudia. Nebol by ani kostol poloprázdny počas nedeľňajšej svätej omše.
Nakoniec idem do cintorína. Čítam známe mená. Mená tých, ktorých som poznal ako starších ľudí, spolužiakov a ich rodičov. Už sú pochovaní. Dúfam, že sa s nimi stretnem u Boha vo vlasti večnosti a nekonečného mieru.

 

  ┼  Bartal Károly Tamás O.Praem.

opát z Jasova                                                          

 

 

© 2017 Kravany nad Dunajom
vyrobil: CassoviaBooks & CBS spol, s.r.o.